Cvičí si pľúcka
Nedávno som sa na jednej rodinnej oslave stretla s „múdrosťou“ v podobe starej babičky. Keď videla, ako viažem dcéru do šatky, hneď mi uštedrila zopár rád k výchove... No načo my, mladé mamy, chodíme po rady na internetové fóra? Veď toľko cenných rád dostaneme aj inde, stačí len vyjsť na ulicu. „Ona nikdy nemusela svoje deti uspávať, lebo jej pekne zaspali v kočíku či postieľke, netreba hneď skákať, keď zaplačú, lebo to nevadí, veď oni potrebujú aj pľúcka pocvičiť, a keďže ja sama som ešte deti nevychovala tak neviem.“ Sánka mi padla až na kolená...
Pýtam sa jej: „Ak by za Vami prišiel môj 3,5-ročný syn a povedal Vám, že mu je zima, že je hladný a pocikaný, že sa potrebuje prezliecť, čo urobíte?“ Odpoveď bola: „Samozrejme mu dám najesť, dám mu svetrík a prezlečiem ho.“ Pýtam sa: „Prečo? Prečo ho nenecháte hladného, uzimeného a mokrého ešte ďalších 5 minút? Veď ešte nevie tak dobre rozprávať aspoň si to precviči!“ „Veď mi dal jasne najavo, čo potrebuje.“
Už určite viete, kam tým smerujem... Aj maličké dieťa dáva jasne najavo svoje potreby! Ale plačom, veď nevie rozprávať, tak ako inak nám to má dať najavo? Keď je hladné, tak plače! Necháme ho plakať od hladu ďalšiu čo i len minútu navyše, len preto, lebo si „cvičí pľúca“? Ono nemá pojem o čase, nevie, čo je 1 minúta, chce jesť, chce pritúliť, chce spať. Ako je nám dospelým, keď sme hladní, je nám zima či sme unavení, alebo nás niečo bolí? Tiež nie príjemne. Tento mýtus do nás vštepuje staršia generácia, ktorá takto bola vychovaná. Doteraz neviem, kde toto vzniklo a z akého dôvodu. Ruku na srdce milé mamy. Ako jedna mama, ktorá ľúbi svoje deti, tak ako to vie len a len mama, môže nechať svoje dieťa plakať v „duchu precvičovania hlasiviek či pľúc“ ? Puklo by mi srdce... Je iné, ak to robí dieťa v období vzdoru, kedy si plačom presadzuje svoje a trucuje, to je iná téma. Ale ako môžeme, ak svoje deti ľúbime, nechať ich plakať „veď sa vyplačú a zaspia“ alebo poslúchnuť podobnú radu v starostlivosti o malé bábätko „nech sa vyplače, bude menej cikať“? Je toto naozaj to, čo chceme dediť z generácie na generáciu? Nie je predsa kopec krajších vecí, ktoré by sme mohli učiť svoje deti, tých najmenších a najbezbrannejších, ktorí najviac potrebujú našu lásku, opateru, starostlivosť a milujúcu teplú náruč a srdce? Ako môžeme sklamať ich potreby už v takom útlom veku?
Autor: Diana Eliášová