Spoločné spanie - alebo koniec nočným morám

 

K napísaniu tohto článku ma inšpiroval jeden rozhovor. Náhodou som na ihrisku započula maminku s asi trojmesačným bábätkom, ako sa sťažuje druhej, že sa vôbec v noci nevyspala, že sa budila a hľadala dieťa pod perinou a ono zatiaľ pokojne spalo v postieľke v druhej izbe.

Tak som si zaspomínala na svoje začiatky materstva. Pretože podobné nočné stavy som mala pri prvom synkovi, ale teraz už viem, prečo som ich mala a že som ich mať nemusela.

Ale od začiatku.

Keď sme sa na konci tehotenstva sťahovali do nášho nového domčeka, riešili sme s mužom kam dať detskú postieľku. Nakoniec vďaka tomu, že sme nestihli zariadiť detskú izbu a vďaka mojej pohodlnosti, postieľka skončila u nás v spálni, hneď vedľa našej manželskej postele. Vyzdobená nádherným baldachýnom, samozrejme kolotoč s jemnou hudbou nechýbal. Teraz sa nad tým smejem, lebo v spomienkach na baldachýn mi rezonuje iba moje frflanie, keď som ho žehlila, strašne nepraktická vec a kolotoč sme v postieľke použili, no ak preženiem, tak možno päťkrát. Oveľa väčšie využitie mal pripevnený na poličke, keď som ho púšťala deťom, keď boli väčší pri prebaľovaní, aby mi neutekali.

Nebudem sa rozpisovať o pôrode, ani o hrozných začiatkoch dojčenia, aj keď to spolu súvisí, o tom si môžete prečítať v mojom článku http://poradnaorl.webnode.sk/moje-dojcenie/. Budem sa venovať len nášmu spaniu.

V pôrodnici som dostala radu o tom, ako má dieťatko spať v postieľke, v žiadnom prípade nie u mňa v posteli. Len jedna sestrička mi ho dovolila dať do postele a to len preto, že bola strašná zima. Ale vraj sa nemám opovážiť zaspať, lebo sa môže niečo stať. Tuším som zaspala s malým v náručí hneď ako vyšla z izby von. Bol tak krásne voňavučký, teplučký, tak ma hrial pri srdiečku. Ale inak som ho mala v postieľke veľa seba, ráno som vstávala so stŕpnutou rukou, keďže som ju väčšinu noci mala zakliesnenú medzi tyčkami postieľky, lebo som sa ho potrebovala dotýkať. Lebo nielen bábätko potrebuje dotyk rodiča , ale aj matka potrebuje naďalej po pôrode dotýkať sa svojho dieťatka.

Synček bol relatívne pokojné bábo, žiadne koliky, bolenia bruška som riešiť nemusela. Bol aktívne živé striebro, niekedy až príliš, a ako som rýchlo zistila, patril medzi deti s pretočeným režimom a s malou potrebou spánku, teda vtedy som si to myslela.

Večer vyzeral asi tak, že sme ho okúpali, nadojčil sa, potom som s nim v náručí pochodovala po byte a v izbe, kým nezačal driemať. Potom som ho položila do postieľky, čo ho samozrejme zobudilo, chcel ísť na ruky, ale to bolo proti všetkým radám, čo som dostala. Plakať som ho nechcela nechať, to by mi trhalo srdce. Tak som stála prehnutá cez postieľku, hladkala som synčeka, dívala som sa na neho kým nezaspí. Zaspal pokojne. Lebo cítil môj dotyk. Po čase ale protestoval môj chrbát, evidentne sa mu nepáčila poloha. Nehovoriac o tom, že som si raz skoro vybila zuby o postieľku, lebo som zadriemala a ruka, ktorá mi mala držať hlavu, povolila a ja som spiaca dopadla tvrdo na hranu postieľky, odniesla som si našťastie len rozrazenú peru.

V noci synček vstával na dojčenie s plačom, čo som si vysvetlila tak, že bol proste už hladný. Tak som ho nadojčila, prebalila. Muž zo začiatku vstával s nami a snažil sa pomôcť, ale veľmi rýchlo som mu to zatrhla, lebo od samej radosti zo synčeka mi ho vždy v noci rozbláznil, potom šiel spať a ja som pochodovala hundrajúc po byte snažiac sa uspať rozbláznené dieťa, a zo spálne bolo už počuť spokojné odfukovanie spiaceho otecka. Kým som syna uspala, položila do postieľky a potom uspala seba, bol synček znovu hore s plačom, že je hladný. A tak som bola v jednom kolotoči, nehovoriac o bolestiach pri dojčení. Preto som zatrhla ockovi nočné vstávanie, že aj tak nepomôže a nech sa do roboty vyspí a zrušila som nočné pochodovania. Sadla som si do obývačky na gauč s malým v náručí. Ak bude pokojný, ja môžem posediačky driemať, nič sa nestane rovnako ako sa nič nestalo v nemocnici, a ak sa drobčekovi nebude niečo páčiť, veď ma plačom zobudí.  Niekedy synček zaspal veľmi rýchlo, tak som ho položila do postieľky a ľahla vedľa do postele, inokedy som sa zobudila až na ďalšie dojčenie sediac stále na gauči.

Konečne nebolo potrebné synka v noci tak často prebaľovať, tak som obývačku vynechala a dala synčeka do postieľky, natlačila som sa čo najbližšie na tie tyčky a tak sme zaspávali jemne dýchajúc na seba. Všetko vyzeralo super.  Až na to, že mi začali nočné mory. Veľakrát som sa v noci budila, hľadala syna pod perinou, pod posteľou, budila som manžela, že či ho nepriľahol, vstávala som s plačom volajúc, kde mám dieťa. Manžel nechápal tieto moje stavy, ja som bola na nervy, syn spal pokojne v postieľke. Budila som sa a hysteričila takto aj 10x za noc. Plus nočné dojčenia a po polroku sa mi pridal stres z odsávania, kvôli neznesiteľným bolestiam pri dojčení. Asi som sa blížila pomaly k psychickému a aj fyzickému zrúteniu. Nedostatok spánku sa na mne podpisoval každým dňom viac a viac.

Jediné chvíľky spánku boli nadránom, kedy synček už chcel vstávať, ale ja som nebola ešte schopná, keď manžel odišiel do roboty, tak som si synčeka pritúlila k sebe v posteli a sladko sme obaja zaspali. A ešte som takto pri ňom spala cez deň, keď som od únavy vzdala pokusy uspať ho počas prechádzky v kočíku alebo kočíkovanie po dome, lebo som sa nevládala ani prezliecť sa z pyžama. Von som chodila málo, jednak bola zima, jednak som bola unavená, a jednak som mala silné bolesti pri dojčení, ktoré ma veľmi vyčerpávali, v podstate ma prsia boleli skoro stále a bola mi stále neskutočná zima. Cez deň spal synček maximálne 20 minút, keď bol sám, a tak som aj ním bola našťastie donútená si oddýchnuť a pospať si s ním v náručí. Inak nespal. Podľa všetkých rád som robila v tomto chybu, ale mňa tie krátke spánky so synkom v náručí nabíjali toľkou silou a šťastím, tak som dúfala, že tým synka nerozmaznám tak, ako mi to všetky múdre knihy a články sľubovali.

Neskôr som začala zaspávať v noci po nadojčení bez toho, aby som ho prekladala naspäť do postieľky. Cez deň som sa ani nesnažila o to, aby synček spal sám. Večer som ho síce stále uspávala tak, že spal v postieľke a ja pri  ňom v posteli, ale po prvom nočnom dojčení už ostával synček pri mne.  A čuduj sa svete nočné mory zmizli, viac som nehľadala synčeka po posteli, nebudila som manžela, či syna nepriľahol.

Separačná úzkosť v ôsmom mesiaci spôsobila to, že synček svoju postieľku bojkotoval úplne. Nechcel sa jej ani dotknúť, neexistovalo uspať ho večer v postieľke, hoci to dovtedy krásne fungovalo. Tak som ustúpila a synček skončil u nás. Dva mesiace spal jedine tak, že sa ma držal okolo krku, inak sa budil. V tomto období som vzdala konečne všetky pokusy o to, aby synček spal v postieľke čo i len trošku. Muž ma v tom plne podporil, lebo večerný plač mu, jemne povedané, liezol na nervy. Keď synček pochopil, že jeho miesto je definitívne pri nás, tak sa krásne upokojil, spinkal v noci čoraz lepšie a lepšie a na počudovanie aj prestal putovať po posteli, ale spal na jednom mieste. Prestal nás postupne utláčať a krásne sme sa všetci traja vyspali do ružova.

Toto všetko a pomoc od laktačnej poradkyni, vďaka ktorej sa moje dojčenie stalo bezbolestné a mohla som si ho naplno užívať, viedlo k tomu, že som sa postupne dala do poriadku aj po fyzickej aj po psychickej stránke a užívala si materstvo so všetkým. Vďaka o.z. MAMILA som sa dostala k článkom a štúdiám, ktoré mi potvrdili to, k čomu som sa nejako inštinktívne dostala sama, že spoločné spanie je to správne pre dieťatko a aj pre mamičku.

Otehotnela som druhýkrát, keď mal syn 11 mesiacov. Aj keď ma raz alebo dvakrát napadlo, či ma náhodou nekopne do bruška, tak som ho do postieľky späť nedala. A nekopol ma ani raz.

Narodenie mojej druhej dcérky mi to všetko potvrdilo. S malinkou sme boli od pôrodu neustále spolu, už v pôrodnici sme spolu spinkali, spolu s dojčením na požiadanie a nosením v babyšatke som sa vyhla ťažkostiam pri dojčení. Dcérka nemala vôbec prevrátený režim, lebo jej spánok sa vďaka spoločnému spaniu veľmi rýchlo prispôsobil nášmu rodinnému zabehanému režimu. To, čo psychológovia nazvali úzkosťou osemmesačných s druhým vrcholom okolo 1,5 roku (aj to som si odžila so synom), toto sme s dcérkou nezažili. Prečo? Lebo to nie je normálny jav. Je to vytvorené nami ľuďmi, lebo berieme deti od mamičiek a moderná psychológia tomu hrdo priradila diagnózu. Dcérka toto nepozná, lebo cudzie prostredie spoznávala z môjho náručia, zo šatky, kde sa cítila v bezpečí a pod ochranou a keď aj zažila niečo nové , vzrušujúce, tak v noci to vedela spracovať, lebo som bola hneď pri nej, hneď ju utíšila, lebo som inštinktívne bola hore skôr, ako začala plakať. Ja som bola vyspatá, oddýchnutá, lebo som nemusela dcérku prácne uspávať, ale sme obe spali pri dojčení. Často ani neviem, či sa v noci dojčila, len to ráno zistím podľa toho, že mám vyhrnuté tričko. A hlavne, žiadne nočné mory o tom, že mi dieťa spadlo z postele, že som ho priľahla, že neviem kde je. Ani raz sa mi nič takéto pri dcérke nestalo. V tehotenstve s dcérkou som trpela dosť silnou nespavosťou, po pôrode sa to nezlepšilo aj kvôli mojim nočným emailovým poradenstvám. Keď ma trápia myšlienky a neviem zaspať, tak mi stačí pritúliť sa k dcérke, ovoňať jej vlásky, a už spím. Niet lepšieho uspávacieho prostriedku.

A čo je dôležité - synček aj vďaka spoločnému spaniu, aj keď sme začali neskôr a nie od narodenia, dospel do štádia, že už chce zaspávať sám. Vyhodil nás večer z izby, že on už chce zaspinkať sám. Proste sa večer nadojčí, vypusinkujeme sa, uložíme ho do postele a on zaspinká. Bez metód vyplávania, bez rezignácie, ale hrdo, samostatne, spokojne. Ani denný spánok nie je problémový. Žiadne cirkusy kvôli tomu, že má ísť spinkať.

Dcérka postieľku nepozná vôbec. Momentálne je vo fáze, kedy ma ťahá do postele, že už je jej čas spinkania. Nadojčí sa a zaspí na prsníku. Pustí prsník a ja ju môžem nechať na posteli. Bez prekladania a rizika prebudenia. Spinká pokojne, žiadne putovanie v postieľke. Pretože ma nemusí hľadať, syn v postieľke vždy putoval. Teraz už viem, že to boli prvé známky toho, že ma hľadá, že je hladný, že jeho plač neznamenal, že sa vyspinkal tak dobre, že už bol hladný. Teraz už viem, že jeho plač v noci bol zúfalým volaním po mojej prítomnosti, po mojom objatí a mliečku. A rovnako už viem, že moje nočné mory boli prejavom mojej separačnej úzkosti od môjho dieťatka. Lebo tak, ako je dieťa po pôrode naprogramované na to, že má skončiť bezpečne v matkinom náručí, tak je aj matka naprogramovaná po pôrode vziať a pritúliť si na hrudník svoje dieťa. Preto som nikdy nemala nočné mory vtedy, keď som zaspala so synkom v náručí. Vždy boli iba vtedy, keď som spala bez neho. Teraz už viem, že strašenie rodičov rozmaznaním dieťaťa, ak budú spoločne spinkať, nemá opodstatnenie. Veď kedysi žili a spali rodiny spolu na hromade a mali k sebe oveľa bližšie ako dnešné generácie. Sme cicavce, žiaden cicavec nespí separovane od svojho mláďatka. Len ľudia si to umelo vymysleli a neviedlo to k ničomu, iba k prejavom popôrodnej depresii, separačných úzkostí ako na strane detí, tak i ich rodičov.

V čase napísania tohto článku majú moje deti 3,5 roka a skoro 2 roky. Stále sú dojčené tandemovo, spinkáme spolu. Sú užasne sebavedomé, samostatné, hravé, ale stále prítulné. Radi objavujú svet, ale synček je bojazlivejší, možno ako následok separácie a toho, že on nebol tak intenzívne nosený v šatke. Ale to už neriešim, lebo to nezmením. Môžem ovplyvniť iba ich budúcnosť. Viem, že do vlastnej izbičky a vlastnej postieľky pôjdu deti až vtedy, keď budú na to oni sami pripravené a vyžiadajú si to.

MUDr. Lucia Nemašiková

 

Zaspávame...

 ...a už spíme :)